Zobuď sa, miláčik, bol to len zlý sen...

Autor: Michala Ries | 17.11.2019 o 22:44 | (upravené 17.11.2019 o 23:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  304x

Poznáte to, keď sa prebudíte zo zlého sna a prepadne Vás úľava, že ste v bezpečí vlastnej postele a tá desivá scéna nebola skutočná?

Telo a myseľ síce potrebujú pár minút, kým sa upokoja a spracujú informáciu, že ohrozenie bolo len fiktívne, ale napokon príde uvoľnenie.  Všetko je v poriadku.

Občas sa mi v snoch vynorí aj niečo z minulosti, nepríjemná udalosť alebo bolestivá spomienka. Vtedy to po prebudení už také jednoduché nie je. Mám na výber – hodiny civieť do prázdna, prenesená v čase do starých pocitov alebo vstať a niečo robiť. Väčšinou volím druhú možnosť. Navyše, som dospelá, viem, že to bol len sen, niečo nespracované, čo zanechalo zárez na duši.  

Lenže ak má také sny maličké dieťa, nedá sa mu vysvetliť, že to nie je skutočné a niet sa čoho báť. Pridajme k tomu ešte staré rodové zaťaženie a spomienku na násilnú smrť v minulom živote a máme tu koktejl, ktorý mal donedávna namiešaný môj syn.

Keď mal Damiánko asi rok, začal zažívať nočné desy. To je stav, ktorý sa u detí vyskytuje pomerne často – dieťatko v noci začne intenzívne plakať, nie je prebudené, stále spí a nie je možné ho utíšiť – nereaguje na dotyk, slová, spev, pohyb po dome, svetlo – len nezastaviteľne plače, môže niečo vykrikovať, prípadne kope a škriabe, bráni sa, keď ho chcete objať a poskytnúť mu útechu vo fyzickom kontakte. Nakoniec znova zaspí. Vtedy som sa dočítala, že to môže byť spôsobené prílišným množstvom podnetov, ktoré nervová sústava dieťatka ešte nedokáže spracovať, nedostatočným denným spánkom alebo tiež nestabilným režimom. Vyhodnotila som to ako „niečo normálne“ a keďže sa to stávalo zriedka, niekedy len raz – dvakrát do mesiaca, necítila som potrebu to riešiť. Chyba.

Zovšeobecňovanie je veľmi nešťastný (a bežný) postoj, o čom ma situácia so synom tvrdo poučila. Ak by som sa nenechala učičíkať tým, že sa to deje aj mnohým iným ľuďom a hľadala by som, čo za tým skutočne je, ušetrila by som mu veľa hrôzy. To slovo volím zámerne, pretože okrem filmov som nikdy nikoho nevidela prežívať absolútnu hrôzu, nie obavy, nie strach, nie zdesenie, nie paniku, hrôzu. Pri pohľade na jeho tvár som to dokázala jednoznačne pomenovať.  

Mesiace plynuli ďalej a viem, že raz, keď sme uprostred noci sedeli na posteli a dívali sa na naše vrieskajúce dieťa, manžel krátko poznamenal – niečo zlé sa mu sníva. V tej chvíli som to ponorená v synovom strachu nebrala na vedomie a keď som si na to spomenula neskôr, neprikladala som tomu dôležitosť. Čo desivé sa môže snívať ani nie dvojročnému dieťaťu v šťastnej a spokojnej rodine?

A to som si pomyslela ja, žena, čo si vláči so sebou pocity viny už celé tisícročia.  

Aby ste rozumeli tomu, čo bude nasledovať, potrebujem Vám spomenúť synove zuby – medzi mnou a Damiánkom je jedna vec, s ktorou sa snažím popasovať od momentu, kedy sa nám narodil – je to moja nedostatočná schopnosť nastavovať hranice. Damiánko je veľmi citlivé dieťa a intenzívne reaguje na to, že so mnou nie je niečo v poriadku -  preto je často chorý alebo má drobné zdravotné problémy, ktorými ma na to upozorňuje. Ak niečo prehliadam, neriešim alebo riešiť nechcem, problém sa zhorší, aby som bola donútená sa naň pozrieť. Vesmír vo svojej nekonečnej múdrosti vie, že keď mi to ukazuje cez syna, moja motivácia venovať sa danej téme je neporovnateľne väčšia než keď mi to ukazuje cez moje vlastné zdravie. Môj problém s hranicami mi zrkadlil zubami – v roku a pol mal osem horných zubov pokazených. Nevhodným výberom zubárky a teda aj nesprávnou liečbou mu kazy spôsobili masívny zápal v ďasne. Keď som chcela synovi doma zapálené ďasná ošetriť, povedala som mu: „Potrebujem sa ti pozrieť na zúbky, asi ťa to trošku zabolí, ale musím to urobiť.“

Vtedy prvýkrát prišla tá hrôza. Myslím, že to spustila kombinácia slova „zúbky“ a „musím to urobiť“. Aj keď pochybujem, že vedel, čo hovorím a čo to znamená, len v ňom spustili na hlbšej úrovni prastarú traumu.

Vrieskal, vzlykal, kŕčovito ma zvieral okolo krku, visel na mne a zároveň chcel odo mňa ujsť, akoby som bola ohrozenie aj bezpečie zároveň. Kričal: „Mama, mama!“ Jeho nevyslovené „Ochráň ma! Nerob mi to, prosím!  Neubližuj mi!“ boli rovnako hlasné ako ten krik.

Absolútne vyvedená z miery som čakala na príchod manžela. Malý sa hral vo vedľajšej izbe a keď som sa manžela opýtala, čo sa to s našim synom deje, v skutočnosti som nečakala odpoveď, len jeho oporu, silnú mužskú pažu, aby som vedela, že na to nie som sama.  

Sníva sa mu o tom, odpovedal mi.

O čom?

O zuboch.

Povedz mi viac, vyzvala som ho.

Tie zuby mu zaživa vytrhli kliešťami. V tom sne to prežíva znova a znova.  

Prečo, čo sa mu stalo?

Je okolo roku 1400. Ty a  ja sme manželia. Máme osem detí. Niečo som urobil, neviem čo, chcel som pre nás viac peňazí a nevyšlo to. Mali sme dosť, ale ja som chcel viac, bol som chamtivý. Prišli si po odplatu. Jeden za všetkých.

Čo to znamená?

Vyrovnanie dlhu. Mali sme na výber – buď nás zabijú všetkých alebo my zabijeme jedno dieťa.

Bol to Damián. Zabil som ho. Nie rýchlo a milosrdne, muselo to byť pomaly, musela trpieť. Kliešťami som jej vytrhol všetky zuby, krv sa jej rinula z úst a prosila ma, aby som prestal. Tá hrôza v jej očiach. Dolámal som jej kosti a nakoniec som ju kladivom udrel po hlave. To ja som ju zabil.

V tejto chvíli z toho manžel musel vystúpiť, pretože už tie obrazy nezvládal.

V ten deň som strávila dlhý čas meditáciou v lese a dostala mnoho ďalších informácii o tom živote.

Bola našou najstaršou dcérou, v čase svojej smrti, v čase jej vraždy, mala pätnásť rokov. Z našich detí sme si vybrali práve ju z dvoch dôvodov – jedným z nich bola jej krása – vedeli sme, že by nezostala nepovšimnutá a za život by ju čakalo mnoho znásilnení, nedokázali by sme ju ochrániť. Bola taká doba. Druhým bol náš vzťah k nej – obetovať svoje najmilovanejšie dieťa znamená pre rodiča maximálny trest. Čo iné sme si zaslúžili?  

Plakala som, keď som videla obraz, ako ju môj vtedajší a zároveň súčasný manžel držal v náručí, krvavú a ochabnutú, bez života.

Po tomto dni sme už teda vedeli, čoho sa jeho nočný des týka, ale nevedeli sme, čo s tým a ako to uvoľniť - presahovalo to naše možnosti a schopnosti, takže som siahla po pomoci. Už roky chodím na rodinné konštelácie, preto som si dala na túto tému postaviť rozostavenie. Prišlo ďalšie prekvapenie – hoci tie informácie z minulého života boli dôležité, netvorili gro problému, iba k nemu patrili.

V rozostavení sa ukázalo, že skrz Damiánka sa vynára ťažké rodové zaťaženie z mojej strany, ktoré má pôvod sedem generácii dozadu, u mojej pra-pra-pra-prababičky, ktorá aj s manželom patrila do nejakej sekty, ktorej obetovali svojho syna. Najskôr to boli len jeho zuby, ktoré mu zaživa vytrhli kliešťami a neskôr ho zavraždili. Tu, na rozdiel od tej prvej vraždy, láska nebola.

Pre zaujímavosť – zástupca, ktorý v rozostavení hral Damiánka, sa priznal, že do rána mal nepríjemný sen o tom, ako mu niekto trhá zuby.

Na uvoľnenie rodovej záťaže bolo potrebné dať odslúžiť omšu s úmyslom za celú túto rodinu – matku, otca a zabitého syna. Viac tam nebolo možné spraviť, bola to už veľmi stará vec a dostať sa aspoň k informáciám, ktoré sme získali, bolo zdĺhavé a náročné.

Bohužiaľ, Damiánkov zápal v ďasne sa zhoršil a musel ísť okamžite na zákrok, skôr, než stihla byť odslúžená omša, skôr, než sa stihol vymaniť spod rodovej záťaže.

Predstavte si to. Ležím v zubárskom kresle, na mne leží ani nie dvojročný Damiánko, pevne ho držím rukami aj nohami, aby sa nehýbal. Jeden lekár mu násilím drží otvorené ústa, druhý lekár pracuje a sestra asistuje. Skláňajú sa nad ním v maskách, so silným svetlom a desivými nástrojmi. Dostal oblbovák, ktorý vzhľadom k podstate jeho problému nezabral a lokálnu anestézu, bolesť teda necíti. Fyzickú. Dva zuby mu opravujú a dva zuby mu trhajú.

Je to otrasný zážitok sám o sebe. Lenže preňho to nebolo všetko.

Zažíva svoj zlý sen. Zákrok prežíva pod vplyvom rodovej karmy a spomienok.

Otec jej vytrhal kliešťami zuby. Otec s matkou mu vytrhli kliešťami zuby. Damiánka nasilu drží mama, kým mu kliešťami trhajú zuby.

Držala som v náručí svoje dieťa a každou bunkou tela som cítila hrôzu, ktorú prežíval. Plakal, až sa zadúšal, ani na sekundu počas toho tridsať minútového zákroku neprestal, to malé telíčko sa mu celé napínalo a triaslo, zúfalstvo a adrenalín mu dodali takú silu, až som mala problém ho udržať – malého štrnásťkilového chlapčeka. Bránil sa akoby mu šlo o život.

On veril, že mu o život ide. Už to raz zažil a cítil aj strach svojho predka.  

O pár dní na to prebehla omša s úmyslom, venovaná rodine mojej pra-pra-pra-prababičky. Nočné desy zmizli a keď o mesiac podstupoval ďalší zákrok, kvôli oprave zvyšných pokazených zúbkov, rozdiel bol obrovský.

Samozrejme, plakal, je to prirodzená detská reakcia, ale bol to normálny plač, ktorý hovoril – mama, je mi to nepríjemné, držíte ma nasilu, nechcem to, nepáči sa mi to.

Už tam nebola hrôza. Bez rodovej záťaže mu už nešlo o život.

Prečo sa taká stará vec prejavila až na Damiánkovi? Neviem. Možno to má súvis s tým, že mal podobný minulý život a tak to boľavé, nevyriešené miesto v rode naňho zareagovalo, našlo si ho.

A prečo má nevinné dieťa trpieť za niečie chyby? Damián si vybral svoj rod, s tým dobrým aj zlým, čo v ňom prúdi. Bolo ublížené, bolo napravené. To je spravodlivosť, rovnováha. 

Majka, moja učiteľka, mi ohľadne tejto situácie povedala, že každý máme možnosť voľby. Vždy.

Akú mal voľbu Damiánko? spýtala som sa jej vtedy.

Mohol ti dôverovať, že je v bezpečí a že ho ochrániš.

No... neveril mi. 

Čo chcem týmto blogom povedať?

Najdostupnejšie riešenie je málokedy správne riešenie. Ak sa niečo zlé deje mnohým deťom, neznamená to, že je to normálne. Aj dobrý rodič robí chyby a v mojom prípade platí, že čím viac sa snažím, tým viac ich robím. A nakoniec to, s čím bojujem najviac – utrpenie patrí k životu, nie je možné pred ním naše deti ochrániť. 

Vlastne mi práve došlo, že ochraňovať môjho syna za každú cenu pred utrpením znamená brániť mu posúvať sa do svetla... Asi by som sa mala snažiť zavadzať mu menej :)

Miška 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stačilo, štát nebude môcť minúť viac ako si naplánoval

Rezort financií chce výdavkové stropy.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Do Česka sa sťahuje ruská stredná trieda

Rusi u nás boli aj budú, ide o to, kto a prečo


Už ste čítali?